Dostupnosť liekov sa nás netýka. V našich zemepisných šírkach je lekáreň na každom rohu, takže získať voľnopredajné lieky je len otázka našej pohodlnosti sa v lekárni zastaviť. Lekára máme každý, pohotovosť slúži v každom väčšom meste, takže recept má kto napísať v každú dennú či nočnú hodinu. Potom do lekárne a liek máte k dispozícii. Keďže pracujem v odbore zdalo sa mi, že je to samozrejmá vec.
Nedávno som však čítal zaujímavý článok o tom, ako je v rozvojových krajinách ľuďom odopieraná liečba akútnej a chronickej bolesti. Silnej bolesti, aby bolo jasné. Bolesti na ktorú treba použiť druhú skupinu analgetík, takzvané analgetiká – anodyna, čiže opioidné analgetiká. Hlavným reprezentantom je morfín a molekuly od neho odvodené. Paradoxne, rozvojové krajiny sú často veľký producenti surového ópia, z ktorého sa dá morfín izolovať, vyčistiť a vytvoriť liek. Tak kde je problém? Liek nemá kto predpísať.
„Zainabu Sesay, a 40-something woman in Sierra Leone, couldn’t get strong painkillers even when a tumor in her breast burst through her skin. A hospice nurse gave her Tylenol and tramadol, both far weaker than morphine. It wasn’t enough, but only doctors are allowed to prescribe morphine in Sierra Leone — and there’s only one doctor for every 54,000 people in the country, not enough to treat women like Sesay.“ Zdroj: Health Blog : Pain for World’s Poor, Denied Morphine
Zainabu Sesay, asi 40 ročná žena v Sierra Leone, nemôže dostať silné lieky proti bolesti napriek tomu, že nádor na prsníku prechádza cez kožu. Zdravotná sestra v hospici jej podáva Tylenol a tramadol, ktoré sú oveľa slabšie ako morfín. Nie je to dostatočné, ale len doktor je oprávnený predpísať morfín v Sierra Leone – a tam je jeden doktor na 54 000 obyvateľov, čo je nedostatočné na ošetrenie žien ako je Sesay.
Právne pravidlá dokonale zamedzia prístup k liečbe, aj keď cena trojtýždňovej terapie by stála približne rovnako, ako bochník chleba. Pravidlá, ktoré fungujú v našom prostredí boli aplikované do celkom iných podmienok. A zrazu sa niečo zadrhlo.
Na začiatku som napísal, že problémy s dostupnosťou liekov sa nás netýkajú. Áno, vyrobiť dokážeme všetko čo je objavené. No na ceste k pacientovi je mnoho nelekárnických prekážok. Popísaný príklad ukazuje, že niektoré si dokážeme pod nohy nastavať sami, keď niekto, kto rozhoduje zabudne na základné pravidlo: Pomer rizika a prínosu pre pacienta musí byť vyvážený.
