Archív kategorií: Farmácia

Úskalia pri vývoji lieku na covid-19

Bomba špica, bude liek! 

Austrálski vedci objavili podľa vlastných slov spôsob ako zastaviť rozmnožovanie koronavírusu SARS-CoV-2 v napadnutých ľudských bunkách. Ide o veľký krok smerom k liečbe ochorenia Covid-19, informoval na svojej webovej stránke Inštitút Petra Dohertyho pre infekcie a imunitu, ktorý sa na výskume podieľal.

Tento nový objav vzišiel zo spolupráce s Onkologickým centrom Petra MacCalluma, ktoré v roku 2019 predstavilo nový nástroj genetického inžinierstva na elimináciu abnormálnej RNA spôsobujúcej rakovinu u detí.

Zdroj: Vedcom sa podarilo zastaviť rozmnožovanie koronavírusu v ľudských bunkách

Budem teraz trochu uvažovať nahlas:

A: Je to enzým, teda peptid, teda bude kopa mrzenia okolo vymýšľania rozumnej liekovej formy, aby sme do tela dostali a hlavne v ňom udržali aktívnu formu. Enzým, znamená „mäso“ a to trávime s gustom. Stačí prvý prechod prečeňov a je celý slávny liek rozšroubovaný na prvočinitele, teda na aminokyseliny. Tie sú potom pekne drahým stavebným materiálom trebárs pokožky. 

B: Ešte len budú skúšať na zvieratách, či im to účinkuje. Vakcína sa rodila niečo cez rok a to do toho šli šialené prostriedky, aj finančné aj mozgové. Tu tá podpora, aj vzhľadom na predchádzajúci bod, nebude až taká. Prenos poznatkov zo zvierat na človeka občas funguje, občas nie celkom funguje. Takže ďalšie riziko, že z nádejného lieku bude len ďalší základný výskum. 

C: Stále je tu problém bezpečnosti. Ak som dobre pochopil princíp CRISPR technológie, je to zásah do RNA mechanizmu tvorby bielkovín. Myslím, že bude kopa mrzenia so selektivitou.

Jedna z mojich obľúbených definícii života znie: „Spôsob existencie bielkovín.“ Bielkoviny sú všade v tele, každá jedna je výsledkom toho istého RNA-mechanizmu. Zabezpečiť fakt selektivitu len a len na bielkoviny vírusu, to nebude sranda. So selektivitou totiž súvisia vedľajšie účinky.

Akonáhle počujem „onkológovia“, tak problém so selektivitou je automaticky na stole. Aj tie najmodernejšie z moderných cytostatík hrajú preteky, či zabijú skôr nádor alebo pacienta. Veľmi si vieme pomôcť konštitúciou liekovej formy, ale tu sme zas v bode A. Tabletka fakt nebude asi stačiť.

Nie nehovorím, že je to nemožné

Suma sumárum, je tam kopa výziev, ktoré musia prijať a vyriešiť. Kopa znamená čas. Čas znamená utopené peniaze do vývoja s neistým výsledkom. Ale držím im palce. Veď nakoniec budeme my lekárnici zarábať na predajoch.

Na druhej strane, ak by sa im fakt podarilo doterigať CRISPR technológiu aspoň do infúzie a skutočne by ten princíp naplnil slová „Flexibilita CRISPR-Cas13 – ktorá si vyžaduje iba vírusovú sekvenciu – znamená, že budeme môcť rýchlo vytvoriť antivirotiká na Covid-19 a aj akékoľvek iné nové vírusy“, tak to by bola fakt bomba špica.  Bol by to úspech na úrovni Flemingovho penicilínu. Bol by to začiatok antivirotikovej éry. 

Ako som už niekde a niekoľkokrát spomínal, reálne antivirotiká dnes vlastne nemáme. To čo za ne vydávame, má účinok tak 60-70% S tým, na čo sme zvyknutí u antibiotík sa to nedá porovnávať.

Ja ľudstvu verím, že to dokážeme.

O drogovo závislých sa musí niekto druhý starať, preto je tam to slovo „závislých na“

Drogy, teda látky vyvolávajúce závislosť,  sa vyznačujú jednou zásadnou vlastnosťou, podľa ktorej sa tieto látky aj pomenúvajú – závislosťou.

Závislosť drog sa delí na dve skupiny:

  1. psychická závislosť
  2. fyzická závislosť

Veľmi zjednodušene pre pochopenie sa dá povedať, že psychickou závislosťou trpí naše vedomie, náš mozog.  Máme dobré pocity a tie si chceme zopakovať. Postupne sa dostane naše vedomie do stavu, že normálne a dobré pocity máme len pri nenulovej hladine látky v tele. A pri nulovej hladine sa dostavujú vrcholne nepríjemné pocity. A tým sa chceme vyvarovať.

V prípade fyzickej závislosti sa rozprávame o zvyšku tela – o ostatných orgánoch. Látky vytvárajúce fyzickú závislosť dostanú naše vnútorné orgány do stavu, že dobre fungujú len pri nenulovej koncentrácii tejto látky v tele. A pri nulovej fungujú zle.

Z takýchto informácií by sa dalo mylne vyvodiť, že veď stačí len pravidelne dodávať látku a všetko by bolo v poriadku. A tu nastupujú dve zrady:

  1. niektoré časti tela si zvyknú a vyžadujú stále väčšie koncentrácie, aby dobre bolo
  2. niektoré časti tela sú vplyvom látky vždy mimo schopnosti správne fungovať

S tou prvou zradou, s toleranciou, je spojený problém, že iné časti nášho tela si toleranciu nevytvárajú.

Klasickým príkladom je smrt udusením pri predávkovaní heroínom. Receptory bolesti v tele si vytvoria postupne toleranciu a na ich udržanie v kľudovom stave je potrebná stále väčšia dávka.  Naproti tomu – dýchacie centrum v mozgu si toleranciu nevytvára. Takže keď navýšite dávku pre prekonanie tolerancie na bolesť, súčasne si tak utlmíte dýchacie centrum až tak, že proste prestanete dýchať.

Aby sa to nestalo, musí na vás niekto dávať pozor.

A tu nastupuje tá druhá zrada – pod vplyvom látky nefungujete tak, že ste samostatný jedinec, že sa dokážete o seba postarať, že vás ochraňuje pud sebazáchovy a čo ja viem čo ešte. Musíte mať stále niekoho, kto sa bude o vás starať ako o miminko. 

To by bolo len tak zo základu tie 4 najzásadnejšie problémy drogovej závislosti.  Všimnite si, že vo všetkých je úplne jedno, ako by boli drogy dostupné.  Či by štát robil alebo nerobil prohibíciu, tieto prejavy sú vždy prítomné. Sú to vlastnosti tých látok. Preto sa im hovorí látky vyvolávajúce závislosť. 

Ako lekárnikovi mi je naozaj jedno, čo budete zo svojim osobným životom robiť. A súčasne ako lekárnik viem, že ma ako zdravotníckeho pracovníka  zavoláte, keď bude potrebné sa o vás postarať.  Preto, skôr ako sa rozhodnete urobiť niečo so svojim životom, čo bude na 100% vyžadovať moju pomoc, musím vás na to upozorniť. Nie kvôli vám, ale kvôli sebe. 

Prvé užitie látok vyvolávajúcich závislosť vás dostáva do stavu, ktorý je popísaný regulárnou medicínskou diagnózou.  Už vy nerozhodujete o svojom tele. Už telo začne rozhodovať, ako bude vyzerať váš ďalší život. Už ho nemáte plne pod kontrolou. Preto je to medicínska diagnóza. Rovnako ako cukrovka či vysoký tlak alebo depresia.

Občania s diagnózou v Európe 21. storočia musia dosť zdravotnú starostlivosť. Tak sme sa vzájomne v Európe v 21. storočí dohodli.

Môžeme sa handrkovať, ako sa má štát postaviť k perzekúcii a prevencii drogových závislostí. Je úplne jedno ako sa to nastaví.

Vždy je len a len dôležité, koľko bude ľudí, o ktorých sa budeme musieť starať.  Do istej hranice to ako spoločnosť zvládneme. Zvládnu to jednotlivci, zvládne to štátny rozpočet, zvládneme sa na to poskladať vo forme darov pre nízkoprahové nadácie.

No existuje v každej spoločnosti hranica, kedy sa vyčerpajú všetky kapacity pomoci blížnemu svojmu a závislí ľudia začnú umierať na ulici.  Snáď sa mi v prvej polovici článku podarilo vám ukázať, že k tomu momentu vždy musí neoddiskutovateľne dôjsť.  Je to vlastnosť tých látok – závislosť na

Antibiotiká zabíjajú, ale leda tak baktérie

Antibiotika jsou chemické látky. Rovnako ako Vitamín C alebo propranolol. Alebo arabská guma, alebo ako mäso. Všetko sú to chemikálie. Asi by sme ich nemali jesť, že?

Základom pre užívanie antibiotík je, že musíme mať istotu, že ich potrebujeme. Ak sme hladní, dáme si mäso. Hlad – to je to, čo nám dáva istotu, že zjedenie mäsa má zmysel. Na určenie či a aké antibiotiká potrebujeme sa používajú dve metódy.

Prvou je je – obvyklé príznaky sú spôsobené obvyklými baktériami a na tie učinkujú obvyklé antibiotiká. To je také to, že lekár sa na vás pozrie a keďže počuje dupot konských kopýt v strednej Európe, neočakáva že to bude zebra. Nasadí vám nejaké širokospektrálne antibiotiká, lebo tie zaberajú na obvyklú paletu našich miestnych baktérii. Navyše keď vie, že v tomto mesiaci to ostatným našim blížnym zabralo. Baktérie si totiž vymieňame hlavne s našimi blížnymi. V škole, škôlke, práci, MHD, proste všade.

Druhá metóda, keď zlyhá tá prvá a základná, na zistenie aké antibiotiká potrebujete, je kultivácia. Lekár vám spraví výter, odoberie krv či iné tekutiny a v labáku to nechajú narásť. Keď baktérie narastú, vytvárajú ich kolónie skutočne pekné abstraktné obrazce a tie sú druhovo charakteristické. Súčasne s určením aká baktéria to vo vás rastie sa robí aj test citlivosti na antibiotiká. Takže za 2-3 dni má lekár k dispozícii presnú informáciu, čo za hnus vám to v tele žije a presnú informáciu, ktorým antibiotikom to zabijeme.

Táto druhá metóda je drahšia a aj dlhšie trvá, takže je až druhou v poradí, keď odhad zlyhá. Teda keď choroba trvá aj 5-7 dní po začatí liečby antibiotikami vybranými podľa odhadu.

Apropó liečba antibiotikami – prevláda všeobecný omyl, že antibiotiká pozabíjajú všetky mikróby. Nie, nie, antibiotiká našťastie, pozabíjajú len časť mikróbov. Ale je to toľko, že si už náš imunitný systém potom poľahky poradí so zvyškom. A aj s odpratamím mŕtvoliek baktérii. To je ten hnis, to je ten kašeľ, čo trvá ešte 5-7 dní po vyliečení – pozabíjaní baktérii. To je tá skutočná fáza liečenia nášho organizmu od mikróbov. Bez imunitného systému by boli aj super cielené antibiotiká nanič. (Preto je HIV smrteľný.)

Aprópó -rýchlosť liečby antibiotikami – prevláda všeobecný omyl, že antibiotiká musia po 3 dňoch zabrať. Pritom antibiotiká (keď sa trafíme s citlivosťou) automaticky do pár hodín začnú zabíjať baktérie. To len nášmu imunitnému systému to trvá 3-5 dní, kým zaberie na plné obrátky. Niekoho imunitný systém je rýchlejší, niekto ho má zas pomalší. A malé deti si ten imunitný systém musia “vytrénovať”. Takže im to trvá dlhšie a tiež častejšie sa stretnú prvýkrát s novou baktériou. A prvýkrát je imunitná odpoveď vždy lemravejšia a akási zdĺhavejšia.

Mamičkám je to tak ľúto, keď malinký drobček nie a nie vyzdravieť. Hodia to na antibiotiká, pritom tie normálne fungujú (pozri odstavec o citlivosti). To len imunitný systém dieťaťa potrebuje svoj čas. Niektorý dlhší, niektorý kratší.

Takže už vieme, čo antibiotiká robia s baktériami. Ale čo robia s nami? No nič. Veľké nič. Z princípu, že baktérie sú úplne iné druhy buniek, ako tie naše bunky v našom tele vyplýva, že s našim telom nerobia nič. Vďaka tomu, že baktérie sú úplne iné bunky ako sú tie naše, vieme vyrobiť poľahky selektívne chemikálie. Tak selektívne, že si našich buniek ani len nevšimnú.

Jediný zásadný vplyv je v tom, že naše telo ich musí vylúčiť, ako každú cudzorodú látku. Trochu zmetabolizovať a vylúčiť. Podobne ako alkohol. Aj ten treba zmetabolizovať a vylúčiť. Alebo bielkoviny z mäsa – aj tie treba zmetabolizovať a niektoré aj vylúčiť. Takže molekuly antibiotík súperia s ostatným sajrajtom, o ktorý sa denno-denne starajú pečeňové bunky, obličky, slezina alebo črevo. Tableta antibiotika má 2-3 gramy, sústo mäsa 10 gramov, červená malinovka 300 gramov. To všetko treba zmetabolizovať.

Ale veď hej, aj nejaké vedľajšie účinky sa dočítate v príbalovom letáku. No sú to účinky, ktoré nemajú nič spoločné s primárnym účinkom na baktérie. Vedľajšie účinky antibiotík sú spôsobené tým, že molekuly niektorých antibiotík sa zhodou okolnostítrochu podobajú nejakým molekulám v našom tele a tak vyvolávajú akési účinky.

Hlavný vedľajší účinok antibiotík je, že antibiotiká zabíjajú baktérie. Na našom tele a v našom tele žije vraj niekoľko kilogramov baktérii. Niektoré z nich vyslovene potrebujeme – napríklad v čreve nám vyrábajú vitamín K potrebný na zrážanie krvi. A niektoré baktérie potrebujeme preto, že sú neškodné. Ono sa to nezdá, ale naše telo je výborný matroš na život baktérii. Takže niečo na nás a v nás rásť musí. A je dobre keď na nás rastie niečo, čo nám nevadí a neškodí. A antibiotiká decimujú aj tieto užitočné, aj tie ”priestor zaberajúce” baktérie. Preto je ich treba po liečbe nahradiť. Preto sa odporúčajú jogurty, kyslé mlieko a tak podobne.

Fakt sa bojíte antibiotík? Je to paradox. Sú to jedny z mála liekov, ktoré naozaj zabíjajú a súčasne sú to jedny z mála liekov, ktoré na náš organizmus neúčinkujú.

Čoho by som sa bál, to je nefungujúci imunitný systém.